Typický slovenský hudobný nástroj – fujara bola zapísaná do zoznamu svetového nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO v roku 2005. Zápis priniesol zvýšený záujem o tento jedinečný nástroj a to nielen zo strany hudobníkov či etnomuzikológov, ale aj od amatérskych nadšencov z rôznych častí sveta.

Veľkým propagátorom fujary je Dušan Holík, rodák z Podpoľania, kraja, ktorý tento nástroj priniesol na svetlo sveta. Ako učiteľ hry na dychových nástrojoch, dlhoročný interpret, výrobca fujár a pastierskych píšťal, zaznamenal od zápisu fujary na zoznam UNESCO množstvo žiadostí o výučbu hry na fujare, o spôsobe jej výroby či histórii. Mnohí zo záujemcov navštívili Slovensko za účelom študijného pobytu. V Očovej zorganizoval prvú fujarovú školu a spolu s priateľmi založili Spoločenstvo Duša fujary. Hlavným cieľom spoločenstva bolo a stále je chrániť čistotu a šírenie jej dobrého mena doma i vo svete.

Za desať rokov pri tom zorganizovali desiatky víkendových fujarových kurzov, na ktorých sa zúčastnilo ročne okolo 50 záujemcov o hru aj výrobu. S pomocou priateľov z Duše fujary vydali Fujarový spevník, ktorý obsahuje históriu, metodiku hry, prstoklady, video a zvukové nahrávky 101 piesní z rodiska fujary, Podpoľania. Zároveň od prijatia fujary do UNESCO uskutočnili veľké množstvo vystúpení na rôznych folklórnych festivaloch, koncertoch a podujatiach na Slovensku aj v zahraničí.

Od roku 2013 je Holíkovo občianske združenie Duša fujary hlavným organizátorom Medzinárodného fujarového festivalu, ktorý je v rámci Slovenska, ale aj sveta, jediným podujatím, kde môžu spoločne, na jednom pódiu, hrať na fujare tradiční interpreti, ale aj profesionálni hudobníci rôznych hudobných žánrov. Na festivale sa schádzajú fujaristi priamo v kolíske fujary, na Podpoľaní a centrom tohto diania je mesto Zvolen a Zvolenský zámok. Podľa Holíka na fujare sa môže naučiť hrať hocikto veľmi ľahko. “Tí najtalentovanejší sa dokážu na trojdňovom kurze naučiť aj desať pesničiek,” povedal TASR.

Sklamaný je ale, že tento rok, keď uplynulo desať rokov od zápisu fujary na zoznam UNESCO si nástroj na významných folklórnych slávnostiach vo Východnej i Detve nikto nespomenul. “Tejto významnej udalosti nebol venovaný žiadny program a dokonca aj krátkych vstupov so zvukom fujary bolo ako šafranu,” uviedol.

Fujare je už ale roky venovaná celoslovenská prehliadka fujerášov v Korytárkach v okrese Detva. Na jediné podujatie svojho druhu v krajine prichádzajú okrem sólistov – fujaristov aj hostia zo zahraničia. V tomto roku to bol už 17. ročník.

Prehliadka je každoročne spojená aj so zasadnutím Spolku slovenských fujerášov, medzi členmi sú aj nadšenci hry na fujare z Francúzska či Japonska. Podľa jedného z organizátorov prehliadky Romana Malatinca snahou je uchovávať v povedomí tento ojedinelý hudobný nástroj a vzdávať hold starým výrobcom fujár. “Nejde nám o to posúvať fujaru k novým tvarom či k novým zvukom, ale uchovávať to pôvodné, čo nám zanechali naši otcovia a dedovia,”

Fujaristi údajne poznajú 33 rôznych melódií, ktoré tento výnimočný nástroj môže vydať. Ostrý a jasný zvuk závisí od kvality dreva, ktoré je najmä z bazy, topoľa a agátu. Najkrajšie obdobie pre výrobcov sú Vianoce, keď podľa tradície putujú po kraji a hľadajú najlepšie drevo pod prvým snehom.

Dodnes sa presne nevie, kedy sa na Slovensku objavila prvá fujara. Odborníci hovoria, že ju začali vyrábať potulní pastieri, ktorí sa v krajine pod Poľanou začali usadzovať v 15. storočí. Isté je, že už prastarí otcovia našich starých otcov na prelome 18. a 19. storočia fujary vyrábali. Syn legendárneho výrobcu fujár na Podpoľaní Jozef Rybár vlastní fujaru, ktorú vyrobil jeho prastarý otec pred 150 rokmi.

Historické fujary majú dnes nevyčísliteľnú hodnotu. Ceny dnes vyrábaných fujár sa pohybujú od 200 do 500 eur, pričom cena závisí od kvality a výzdoby. Tie najkrajšie a najlepšie nástroje môžu dosiahnuť cenu aj viac ako 1000 eur.

fujar

TASR