Profesor Jozef Kuric, doktor vied, bol Detvan telom i dušou. Narodil sa nad Detvou. Nad tým milovaným rodiskom, do ktorého sa nechal zaviesť ešte naposledy v tušení, že jeho pozemská púť sa končí. Tu túžil byť aj pochovaný. Významný rodák zomrel 25. januára 2015 vo veku nedožitých 89 rokov v Brne.

Písal sa rok 1926 a hore na Chrapkovej príroda v máji ozdobila kvetmi podhorské lúky. Vtedy Anna Kuricová porodila svojmu manželovi Petrovi synčeka. „Prvý raz oči šuhaj roztvorí, čo vidí? Výsosť Poľany, hory a opachy nezvratných skál. A spustí zraky prvé v doliny, čo vidí? Prekrásnu slovenskú diaľ,“ asi podobne toto dieťa vnímalo prvé dni. Profesor Kuric mal aj po mnohých rokoch rád Sládkovičovho Detvana. Boli mu blízke verše, ktoré mu v zahraničí pripomínali obrazy detstva.

Vážil si vzdelanie

Rodičia nemohli tušiť, čo vyrastie z nadaného dieťaťa. Milovaná matka zomrela, kým bol ešte malý. Otec vychovával svoje deti statočne sám. Najmladšiemu Jozefovi tá prekrásna slovenská diaľ z veršov učarovala, stala sa mu životným osudom.

Vzdelanie si sám veľmi vážil a preto k nemu všemožne pomáhal druhým. Najradšej vyučoval. Veľmi si pre svoju rodinu prial dve veci: aby mal ženu, ktorá bude dobrou matkou, a aby jeho deti mali vzdelanie. Oboje sa mu splnilo. Našiel si manželku, ktorá pochádza z obce známej ako mariánske pútnické miesto: z Marianky pri Bratislave.
Vedeckú hodnosť doktor vied obhájil na Univerzite Karlovej v Prahe. Ako vedúci katedry pracoval v Bratislave i Trnave, v tom období patril medzi zakladateľov profesijnej psychológie na Slovensku. Jeho práca sa vyznačovala úctou k mladému človeku, empatiou a najmä vzťahom dôvery, vyjadril sa o ňom kolega Ján Grác. Medzi jeho najznámejšie monografické diela patrí aj Psychológia vnímania maliarskych a výtvarných diel. Jozef Kuric mal k umeniu blízko, vysokoškolské štúdium začal pôvodne štúdiom výtvarného umenia. Vzťah k umeniu zdedil po otcovi, ľudovom umelcovi.

Všestranne zameraný

Tradícií rodiska sa nikdy nepustil. Bol nadšený detvianskymi vyrezávanými krížmi. Vyrezával píšťalky i fujary. Doma mal celú zbierku vlastnoručne vyrobených fujár. A hrával na nich. Keď univerzitná fakulta usporiadala slávnosť, neváhal tam prísť v detvianskom kroji a hral im na fujare. Veď to mal v krvi! Univerzitný profesor, keď mohol, rád rozprával stredoslovenským podpolianskym nárečím.

„Ešte tieto Vianoce hral na drumbľu, pre slabý dych už totiž nevládal zahrať na fujare,“ spomína najstaršia dcéra Beata. Zaslúžilý život veľkej osobnosti profesora Jozefa Kurica bol potvrdením Sládkovičových veršov z Detvana: Ako by Detva obrov nemala?!

detvan

foto: archív rodiny