Očakávaná veľká účasť verejnosti sprevádzala poslednú rozlúčku so známym detvianskym organistom Františkom Valentom v sobotu 17. septembra 2016. Detva sa s ním rozlúčila cirkevným pohrebom v tom farskom kostole, v ktorom hrával 56 rokov.

Desiatky kňazov, ktorí sa za tie roky vystriedali vo farnosti, či hudobníkov, ktorí s ním hrávali na púťach ale i na rodinných slávnostiach, teraz spolu načúvali príhovorom toho daždivého sobotného dopoludnia. Hlavný celebrant na pohreb prišiel z banskobystrického biskupského úradu, generálny vikár Branislav Koppal.

Primátor Detvy Ján Šufliarský v kostole pred rodinou Františka Valenta vyjadril posledné poďakovanie. „Ťažko sa mi dnes, pri tejto rozlúčke hľadajú slová, pretože sa lúčim nielen s obyvateľom nášho mesta a významným detvianskym rodákom, ale aj so svojim dobrým priateľom, ktorého si všemohúci Boh povolal k sebe,“ uviedol Ján Šufliarský.

František Valent zomrel vo zvolenskej nemocnici 12. septembra. Jeho plodný život v niekoľkých kapitolách primátor predstavil nasledovne:

Životný príbeh Františka Valenta

(5. október 1940 – 12. september 2016)

František Valent sa narodil 5. októbra 1940 v Detve ako šieste dieťa rodičov Martina a Jolanty Valentovej. V Detve vychodil aj základnú školu v rokoch 1946 – 1954. Potom absolvoval Jedenásťročnú strednú školu vo Zvolene, ktorú v roku 1957 ukončil maturitou. Keďže bol veriaci a jeho otec bol organista v kostole, nedostal sa na vysokú školu. Zamestnal sa v Podpolianskych strojárňach, kde postupne pracoval na úsekoch zásobovania, hlavného mechanika a odbytu až do roku 1992. V tomto období si doplnil vzdelanie diaľkovou formou na Strednej priemyselnej škole strojníckej vo Zvolene a absolvoval kurz nemeckého jazyka. Potom pracoval na Bytovom podniku v Detve ako technický pracovník.

Ešte v roku 1961 sa oženil s Teréziou Galovičovou, s ktorou spolu vychovali šesť detí. Najstaršej dcére dali meno Katarína, potom na svet prišli Martin, Mariana, František, Terézia a najmladší syn Andrej, ktorý vstúpil do Rádu bosých karmelitánov. Pre svoje náboženské presvedčenie a aktivity František Valent však nemohol s rodinou vycestovať do zahraničia, deti nemohli študovať na vysokej škole a manželka nemohla učiť s odôvodnením, že nespĺňa požiadavky socialistického učiteľa.

Jeho koníčkom bola hudba a spev, preto po otcovej smrti od roku 1960 začal hrať na organe v detvianskom kostole, kde ako organista pôsobil až do smrti. V roku 1961 založil spevácky chrámový zbor. Jeho pričinením bol založený v roku 1968 aj mládežnícky spevácky zbor a gitarová skupina, ktorej upravoval texty a komponoval náboženské piesne. Spolupracoval aj s cirkevnou dychovou hudbou, pre ktorú komponoval cirkevné a ľudové piesne.

V roku 1975 za pôsobenia správcu farnosti Martina Láclavíka boli zakúpené nové dychové nástroje s novým ladením a dychovka bola rozšírená na 21 členov.

Nových muzikantov naučil hrať a pre tento súbor zakúpili nové notové knižky, v ktorých prekomponoval nové hudobné obsadenie a zároveň prepísal do nich či už pôvodne upravené, ale aj nové cirkevné a ľudové piesne, smútočné pochody a chorály pre dychovú a gitarovú hudbu. Dnes je týchto skladieb približne päťsto.

Popri aktivitách v Detve upravoval a notoval aj piesne pre okolité dychové hudby v Očovej, Hriňovej a Podkriváni. Za totality aj napriek problémom s dychovou hudbou hrávali aj na pútnických miestach a cirkevných akciách v iných obciach. Zúčastnili sa aj v Bratislave -Vajnoroch na prvej návšteve dnes svätého pápeža Jána Pavla II. na Slovensku.

Detvu a Slovensko František Valent reprezentoval v detvianskom kroji v Ríme pri príležitosti inaugurácie Jána Chryzostoma Korca, menovaného na kardinála.

V roku 1995 vydavateľstvo JAS Zvolen vydalo knihu Františka Valenta s názvom Nezlomený diablom. V knihe jednoduchým spôsobom zachytil a verejnosti priblížil život Štefana Vlka, detvianskeho zvonára, čiastočne aj kostolníka, ale najmä opravára, či reštaurátora všetkých cirkevných objektov.

V roku 1968 bol zrenovovaný a rozšírený organ v kostole, a František Valent sa podieľal na jeho rekonštrukcii. Na radosť a potešenie mnohých kňazov a veriacich sa jeho pričinením zachovali a znovu oživili aj detvianske vianočné piesne a koledy i ďalšie piesne, ktoré neboli obsiahnuté v Jednotnom katolíckom spevníku a knižne boli vydané a pre Detvu a Podpoľanie.

Po nežnej revolúcii v roku 1989 na podnet mnohých občanov Detvy kandidoval a bol zvolený na jedno funkčné obdobie za poslanca Mestského zastupiteľstva, kedy vykonával aj funkciu zástupcu primátora mesta Detva.  V roku 2010 mu bola za jeho dlhoročnú záslužnú prácu organistu a osobitý prínos pre cirkevnú dychovú hudbu udelená Cena primátora mesta.  Jeho dlhoročná práca organistu, tvorivá činnosť, zanietenosť, zapálenosť, životný elán a usilovnosť sa natrvalo a nezmazateľne vryli do pamäti mnohých ľudí a jeho meno preto zostáva a zostane v Detve natrvalo živé.

„Drahý náš Ferko, významnou mierou si ovplyvňoval duchový, kultúrny, spoločenský a verejný život v našom meste a zanechal si v ňom hlbokú stopu. Verím, že dnes už organuješ na nebeskom organe, dívaš sa na nás z neba a prihováraš sa za nás u nášho nebeského Otca,“ ukončil Šufliarský.

Foto: František Valent s manželkou Teréziou počas primičnej svätej omše najmladšieho syna Andreja v roku 2006. 

Text: Zuzana Juhaniaková
Foto: www.detva.fara.sk