Na tridsiate výročie ich príchodu do Detvy usporiadali v rodnom Vietname stretnutie, na ktoré v auguste 2016 vycestovala aj rodina z Detvy. Ako sa vietnamsko detvianske priateľstvo začalo, priblížila pani Božena Šmálová.

V auguste 1986 do Detvy prišli mladí chlapci z Vietnamu študovať na vtedajšie Stredné odborné učilište strojárske. Boli prideľovaní na prax do výroby, do vtedajšieho štátneho podniku Závody ťažkého strojárstva Detva.

Tam mal na starosti skupinu desiatich Vietnamcov aj Stanislav Šmál. Ako to už medzi ľuďmi býva, niektorých si obľúbil. Mladí strojári cudzinci boli šikovní, rýchlo a dobre chápali prácu na strojoch, konkrétne na sústruhoch. Svojho vedúceho Stanislava a jeho rodinu začali navštevovať aj doma a tak sa z nich stávali rodinní priatelia a kamaráti.

Po revolúcii, keď závod začal prepúšťať zamestnancov, rozutekali sa kolegovia po Slovensku. Chytali sa hlavne predávania textilu a rôzne. Viacerí sa oženili s dievčatami Slovenkami. Stanislav s manželkou Boženkou boli konkrétne dvom z nich, Lackovi –Thailai Nguyen a Miňovi – Minh Hoang, svedkovia na svadbe, a tak sa stali aj zástupcami ich rodiny.

Veľa z bývalých pracovníkov strojární sa vrátilo do Vietnamu. Keďže mobilné telefóny v deväťdesiatych rokoch ešte neboli bežné, rodina Šmálovcov stratila s nimi kontakt. Až raz, po desiatich rokoch, pri dverách zazvonil Vietnamec Miňo. Mená totiž dostali na Slovensku každý slovenské, pretože ich skutočné mená si Slováci len ťažko zapamätávali. Miňo v tom čase ešte žil vo Zvolene a doniesol Šmálovcom pozdrav a darčeky od iného kolegu, od Lacka z Vietnamu.

Foto: Kolegovia Jarko, Lacko a Miňo spolu so Stanislavom Šmálom v roku 2013 vo Vietname.

„Odvtedy sme boli v telefonickom kontakte, neskôr prostredníctvom skype a facebooku. Volával a písal nám často, veľmi spomínal na Slovensko a Detvu zvlášť,“ spomína pani Božka. „Musela som mu, a ešte stále to aj robím, zdieľať na facebooku fotografie z Podpoľania a z Detvy zvlášť, aby to videl aj on,“ dodáva pani Boženka. Potom tu bol ešte Jarko – Ut Tran, ktorý sa so Stanislavom stretol v roku 2013 vo Vietname, kam vtedy Stanislav vycestoval na pozvanie od Lacka. „Títo dvaja, Lacko a Jarko to vlastne „spískali“, aby sme išli do Vietnamu. Manžel tam bol 21 dní, oni dali vedieť viacerým Vietnamcom z ich okruhu, že pricestoval na návštevu,“ spomína manželka. Bolo až neuveriteľné, koľkí a z akej diaľky prišli kvôli nemu do Saigonu, aby sa s ním stretli.

Slovo dalo slovo a po tridsiatich rokoch 27. augusta 2016 usporiadali stretnutie ex študentov Stredného odborného učilišťa strojárskeho v Detve –  v Hočiminovom Meste zvanom aj Saigon v provincii Binh Duong. Krásnu prírodnú reštauráciu na toto stretnutie poskytol „tiež Detvanec“- Janko. Keďže Lacko a Jarko už na stretnutie ex študentov nemohli pozvať Stanislava, priam donútili jeho manželku a dcéru Andrejku so synom Stanislavom. Ako vysvetlila pani Božka, jednoducho kúpili letenky, určili termín, ešte aj víza vybavil Vietnamec z Bratislavy a tak v máji to už brali ako hotovú vec, že rodina z Detvy príde.

Ex študenti si s odstupom času pred Stanislavovou rodinou opäť pripomínali,  že ich veľa naučil a mal s nimi trpezlivosť pri vysvetľovaní, aby porozumeli práci a tiež po slovensky. Stanislav od pamätnej návštevy vo Vietname žil ešte viac ako dva roky. Správu o jeho úmrtí vietnamskí kolegovia nevedeli stráviť. Pre manželku bolo veľmi dojemné vidieť, že skutočne za ním smútia. Pristavovali sa pri rodine a každý si považoval za povinnosť povedať, za čo mu je vďačný.

Vo Vietname sa strojárstvu venuje akurát Lacko a práve on a Jarko boli aj hostitelia. Lacko má svoju strojársku firmu a tvrdí, že zužitkoval všetko, čo ho Stanislav naučil. Po návrate do Vietnamu ale neostali stáť ani ostatní – študovali a vzdelávali sa ďalej. Väčšina z nich sú podnikatelia, Jarko má veľkú kamiónovú dopravu, dokonca jeden z nich je profesor na Industrial University of  Ho chi minh city. Bývalí vietnamskí kolegovia zo strojární však radi spomínajú aj na iných ľudí z Detvy, ktorí boli k nim milí a pozývali ich na návštevy. Niektorí spomínali napríklad rodinu Kaššovú z Kriváňa a rodinu Dančovú z Piešťa. Detva pre nich znamená veľa, strávili tu vlastne mladosť.

Na stretnutie ex študentov prišlo približne 50 Vietnamcov a viacerí z veľkej diaľky. Tešili sa a vystrájali ako malí chlapci, veď niektorí neboli spolu v kontakte odkedy sa rozišli zo Slovenska. Naozaj pospomínali na všetko možné, aj ako chodili v zime pešo –  v nedeľu, kedy mali voľno, hore do starej Detvy k pani učiteľke Márii Lepiešovej učiť sa po slovensky, aj na staré lásky, ale aj na ženy a deti, ktoré tu nechali. Ako skonštatoval Lacko, „sme rozdielne kultúry a jednoducho to nevydržalo.“ Lacko a Miňo majú vo Zvolene dcéry, krásne dievčatá, ktoré boli svojich otcov navštíviť vo Vietname.

„My sme im na stretnutie pripravili dve prekvapenia. Prvým bolo po kalíšku detvianskej rožovky a druhé kotlíkový guláš,“ komentuje pani Božka. „Boli veľmi milo prekvapení. Ani z jedného, na našu radosť, nič nezvýšilo,“ dodala.

Šmálovcom sa hostitelia s nasadením venovali. Poukazovali im „ zlaté mesto“ – chrámy s Budhom, kde je všetko potiahnuté zlatom. Zašli na pár dní k juhočínskemu moru, aj do centra Saigonu. Vo vietnamských rodinách spoznali veľmi milých a úprimných ľudí. 

„No a do Detvy by chceli zavítať všetci, aspoň na pár dní. Lúčili sa s nami s poslaním naozaj srdečného pozdravu pre celú Detvu,“ dodáva Božena Šmálová.

Text: Zuzana Juhaniaková, Božena Šmálová
Foto: Božena Šmálová