Päťdesiatdva rokov prešlo od toho rána, keď sa Československo prebudilo na rachot tankov, hukot lietadiel a výstrely. Vojská bratských krajín nám prišli potlačiť kontrarevolúciu, ktorá neexistovala. Boli pripravení bojovať, a tak bojovali. Napriek tomu, že Česi a Slováci nemali v rukách zbrane. Polmiliónová armáda vojakov a 6300 tankov, 2-tisíc diel a 800 lietadiel boli silou, proti ktorej bol každý odpor márny.

Výstrely do davu

K ceste medzi Lučencom a Zvolenom sa v Detve schádzali ľudia už od rána, aby sa pozreli na prechádzajúce kolóny sovietskych a bulharských vojsk. Pritiahla ich zvedavosť, nie snaha bojovať alebo provokovať ozbrojených okupantov. Nie každý to ale vydržal a pár skál smerom k vojakom predsa len priletelo. Nie žeby boli v ohrození života, to nie, no boli predsa silou, ktorá mala budiť rešpekt a nesmeli dovoliť, aby na nich kadekto zmyslel niečo hádzať. Odpovedali tak, ako silní odpovedať zvyknú: nekompromisne a bezohľadne. Dávka zo samopalu alebo ľahkého guľometu poslala smrť medzi nevinných ľudí.

Osemnásťročného Rudolfa Gavorníka zasiahli strely do nôh, zomrel na druhý deň v nemocnici v Lučenci. O desať rokov staršieho Štefana Zdechovana (28) trafili do hrudníka a ľavej nohy. Umrel na mieste.

Spomienka

V piatok sme si v Detve túto tragédiu pripomenuli pri pamätnej tabuli umiestnenej na Športovej hale, ako aj pri kríži neďaleko cesty. Na mieste, kde sa pred päťdesiatimi dvoma rokmi strieľalo. Vence na pamätných miestach položila manželka Štefana Zdechovana Elena Krčmáriková a spolu s ňou aj primátor Detvy Ján Šufliarský a vedúci oddelenia školstva a sociálnych vecí Mestského úradu Detva Ľubomír Straka.

Text: Milan Suja