Prírodný amfiteáter v Detve si v roku 2015 pripočítava symbolický štvrtý krížik do knihy svojej existencie. Dnes má táto pôsobivá stavba už 40 rokov. Príbeh jeho vzniku a zároveň prvý ročník dnešných Folklórnych slávností pod Poľanou v spomienkach približuje autor návrhu amfiteátra, docent Viliam Ján Gruska. 

„Na prvých Slávnostiach v Detve som bol ešte ako tanečník Lúčnice. Bol som v nej od roku 1954 do 1970. To mi umožnilo zúčastniť sa dvoch veľkých svetových podujatí. EXPO 58 v Bruseli a EXPO 70 v japonskej Osake. V tom čase som bol zamestnaný v Televíznom štúdiu v Bratislave, kam ma dotiahol, na pozíciu budovateľa televíznej scénografie, tiež Lúčničiar, Valerián Strážovec, ktorého sme volali Ady.“ V roku 1967 prizvali Adyho Strážovca k hľadaniu miesta a riešenia scény pre budúce ročníky Sviatku ľudovej kultúry a tradícii, ktoré potom dostali dnešný názov Folklórne slávnosti pod Poľanou. Ady vybral, spolu s Jurajom Ďuricom to miesto, kde sú Slávnosti dodnes. Pre to miesto navrhol aj scénu. Navrhol jedno pódium a v jeho pozadí tri štíty striech, podľa jednej strechy v starej Detve. Tak slúžila do roku 1974.

Ady však v roku 1968 emigroval aj s rodinou. S Magdou, tiež tanečníčkou v Lúčnici, mali vtedy dvoch synov (8, 10). Rýchlo sa uchytil v Kanadskej štátnej televízii, ktorá si vo Viedni získala referencie o jeho scénografických kvalitách. Ady patril, nielen u nás, v tejto oblasti k špičke. Slávnosti sa však vyvíjali, nároky programov rástli. No nielen to. Niekoľko stoviek účinkujúcich potrebovalo isté zázemie. Priestory na prípravu, rekvizity. Krytie pred nečasom.

Keďže som už mal za sebou mimoriadne priaznivo prijatú scénu amfiteátra v Poľnom Kesove, v Krakovanoch a vo Východnej, ale aj mnohé autorské scénické programy. Pripadla úloha hľadať nové riešenie scény amfiteátra aj pre Detvu. Rád som zadanie prijal, s plným rešpektom požiadavky vtedajšej Programovej rady, aby bol motív štítu strechy v scéne zakomponovaný, ako výrazový prvok. Rád som to rešpektoval. Mal som v Detve, vo Východnej aj v Krakovanoch už svoje skúsenosti s nárokmi scénických programov, tak som ich zúročil.

Dokumentácia, ktorú som do Detvy doniesol začiatkom marca, bola zhodnotená ako zložitá, náročná. Prieniky striech prirodzene vyvolali spleť konštrukcií, ktoré sa na výkresoch zdali neprekonateľné. Tak som urobil maketu scény, ktorá sa skladala z dvoch oddeliteľných častí, aby bolo vidieť do vnútra konštrukcií. Takáto dvojdielna maketa putovala do Detvy linkovým autobusom, dokonca bez sprievodu. Ja som ju naložil, dal šoférovi 59 Kčs a na zástavke v Detve ju čakal a vyzdvihol Jožko Lehoťan, vtedajší tajomník FSP. Detvianskym tesárom sa hneď rozjasnila tvár. Potom už zas nepotrebovali maketu, lebo z výkresov si vedeli vybrať dĺžky a profily driev. Boli zruční, výborní majstri, ale spleť striech, ktoré som navrhol, bola náročná na predstavivosť. Strechy a ich prieniky patria k základným zadaniam v cvičeniach zo stavených konštrukcií. Prečo toľko a tak spletených striech? To mnohí spočiatku nechápali. Keď sa však využívanie pódií a priestorov za nimi podrobilo zaťažkávacím skúškam programov, v ktorých účinkovalo aj 450 ľudí, už nik nič nenamietal..

V čase vzniku bola scéna amfiteátra v Detve zhodnotená Prof. Elshekom (Rytmus 10/75) ako najfunkčnejší, najestetickejší komplex slúžiaci scénickému uvádzaniu ľudového umenia v jeho rozmanitosti. Teším ma, že je tak vnímaný aj dnes.

Podľa môjho pohľadu, aj ako autora stoviek scénických programov, rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil tvorbu programových blokov aj dramaturgických celkov nielen na FSP v Detve. Stal sa normou rytmu programov, plynulosti ich toku a v každej chvíli sa stal pre diváka, či už niekto účinkoval, alebo nie, objektom aj podnetom estetického zážitku, ktorý preniká hlboko do podvedomia. Že je to dôležité, o tom nás presviedča súčasná reklama, ktorá agresívne vťahuje vedomie človeka aj k tomu, čo nechce a nepotrebuje.

Prvým programom na novej scéne v roku 1975 bola inscenácia Detvana s hlavným interpretom Viliamom Záborským. Dôležitú úlohu v jeho mimoriadnej úspešnosti, aj keď trval 94 minút bez prestávky, malo aj niekoľko stoviek účinkujúcich z Podpoľania, ktorých podľa režijného zámeru usmerňovala desiatka ľudí. Z Detvy najmä pani Veronika Golianová, ktorá sa pre Detvana nadchla nezvyčajným spôsobom.

Také isté, priam vlastnícke nadchnutie sa scénou amfiteátra, vnímam v Detve aj v súčasnosti. Jeho vynovenie poznačené rešpektom pohľadu autora, bude istotne príjemným osviežením už 4 desaťročia vnímaného komplexu.

Prvé riešenie scény v roku 1975 už počítalo s veľkoplošnou projekciou. Vtedy to bol náročný technický problém. V Detve však bola veľká „fabrika“ a tá dokázala zhltnúť aj robustnejšie zadania. Potom sa ale projekcia stala na celé desaťročia nepotrebnou. Až v tomto roku sa sám pokúšam hľadať jej začlenenie do scénických programov prostredníctvom najnovšej LED technológie, ktorá umožňuje vnímať prenášaný obraz aj za denného svetla. Je to úloha náročná, dráždivá aj tým, že je na hrane medzi živým a technikou sprostredkovaným vizuálnym vnemom. Mojou ctižiadosťou je dosiahnuť, aby technika slúžila scénickému zámeru. Nevyčnievala svojím efektom nad obsah živej produkcie, ale pokorne mu slúžila. Takou má byť každá technika. Aj svetlená, aj ozvučovania. Pred desaťročiami slúžila vtedajšia osvetľovacia a zvuková technika  náročným scénickým programom pod holým nebom aspoň na takej úrovni, ako dnes. Autori nepripustili, aby bola agresívna, samoľúba, vnucujúca sa nad obsah programov. Tým úskaliam musia čeliť dnes …

Vnucovanie, či vynucovanie si reakcie – potlesku, účasti na priebehu programov, sa šíri z médií ako plieseň. Nečudo. Zábavno – mediálny priemysel sa stáva, po turistike, najvitálnejším prostriedkom získavania zisku. Predbieha aj vojenský priemysel. O to nám v Detve, aspoň na FSP, nešlo. Dúfam – alebo sa mýlim? – ani nepôjde.

Valerián Strážovec (Val Strázovec) sa vypracoval, v Kanade žijúc, na špičku svetovej scénografie. To bolo podnetom úsilia, aby mu pri 60. výročí založenia VŠMU, ktorej bol poslucháčom, bol na jeseň 2014 udelený čestný titul Doctor honoris causa. Aj sa stalo. Na 8-mich posteroch, ktoré boli pri tejto príležitosti vytvorené, sa medzi mnohé iné, aj Hollywoodske projekty, dostal aj jeho návrh na prvú scénu amfiteátra v Detve z roku 1967. Patril tam.“

Text: Viliam J. Gruska

Foto: archív autora

redakčný dodatok: Zuzana Juhaniaková

foto1 amfik