Od druhej polovice júna 2017 sa medokýš pod kúpaliskom skvie obnoveným dreveným altánkom.

Primátor Ján Šufliarský dal altánok opraviť ešte pred tým, ako okolo neho prešli tisícky návštevníkov júlových folklórnych slávností. Minerálna studnička je pri obľúbenom chodníku na amfiteáter. Chodia tadiaľto návštevníci kúpaliska, cyklisti a tí, ktorí sa rekreujú pokojnou prechádzkou.

Prístrešok v poslednom období chátral, veď ochraňoval minerálny prameň pred vonkajšími vplyvmi už 25 rokov.

Ako uviedol Milan Spač z Oddelenia správy majetku na Mestskom úrade v Detve, na opravu altánku použili niekoľko stoviek šindlí. Bolo potrebné vymeniť staré šindle za nové, zábradlie i lavičku a opäť natrieť celý altánok. Náklady na materiál spojené s prácou boli vo výške 1756 Eur a mesto ich uhradilo zo zdrojov na údržbu. Kvalita a zdravotná nezávadnosť vody nie je aktuálne zdokumentovaná.

Altánok dalo postaviť mesto v roku 1992. Žriedlo je úradmi zaevidované pod menom Jánošík s prideleným číslom ZV-49.

Bolo to tiež v júni, v roku 1992, keď sa mesto Detva pustilo do záchrany starodávneho medokýša pod kúpaliskom. Následkom prestavby rozšírenia kúpaliska sa zrejme tok minerálnej vody v podzemnej časti narušil. Prameňu sa zmenili hydrogeologické podmienky, voda si po otvorení veľkých skál zrejme našla iné cestičky. Jozef Krnáč, ktorý v tom čase pôsobil ako prednosta Mestského úradu spomína, že na naliehanie občanov dali urobiť výkop, aby opäť našli stratený prameň. Najbohatšie žriedlo, ako uviedol, sa preukázalo pár metrov od pôvodnej studničky.

História medokýša

Voda je dar. Sopečná matka Poľana obdarila svoju krajinu a jej obyvateľov viacerými minerálnymi prameňmi. Akoby ich chcela odmeniť za tvrdú prácu, ktorou urputne pretvárali horskú prírodu na úrodné lúky a polia.

Minerálna voda pod kúpaliskom mala svoje dávne meno. Pocestní z nej načierali do dlaní či do klobúka a nazývali ju prosto medokýš. Zastavovali sa pri nej krojovaní muži i ženy každú nedeľu, keď sa cestou z kostola vracali hore do kopcov, na Skliarovo, na Zánemeckú, možno ďalej. Občerstvili sa z nej, keď prišli do Detvy na jarmok a zhášali si ňou pálčivý smäd keď žali, keď sušili a pásli v robotný deň. Chlapi si zvykli nabrať vodu do klobúka, dokresľuje dávne obrazy pán Ján Kráľ.

Pôvodne tu boli dve studničky a ich históriu možno popisovať približne od roku 1861. Vtedy do kroniky narodených v Detve zapísali Ondreja Kráľa. Kráľovci prišli do Detvy a na samom hornom konci mestečka si kúpili väčší pozemok, vlastne dubovú horu, a usadili sa pri nej. Dubinu postupne klčovali, aby pozemok mohli obrábať.

V dnešnom priestore kúpaliska vyvieral druhý medokýš. „Volali to na Hukovú,“ vracia sa do minulosti Ján Kráľ a pokračuje, že aj otec Štefan chodieval na Hukovú kosiť.

„Otec spomínal, že keď bol chlapec, dalo sa k studničke v hore jednoducho prikľaknúť. Starý otec Ondrej, vždy keď bolo treba, zhrabal napadané lístie, aby z nej mohli okoloidúci piť.“ Ľudia si do dubiny chodili zbierať lístie na podstielku pre dobytok a radi z oboch studničiek pili.

Ako pamiatka na pôvodnú dubovú horu sa zachovali ešte dva či tri stromy.

Kráľovci predali časť pozemku pod dnešné kúpalisko okolo roku 1928. Predtým toto miesto kosievali až po cestu. V júni 1929 starý otec Ondrej Kráľ zomrel a so sebou navždy odniesol svedectvo o jeho predkoch, ktorí prišli do Detvy, klčovali dubinu na Hukovej a prví sa starali o obe minerálne studničky.

Ako neskorší vlastníci predaného pozemku sú písaní Lassovský a Vagač. V roku 1931 totiž boli v obecnej rade členmi aj Vojtech Lassovský, veľkostatkár majiteľ píly a mlyna a majiteľ bryndziarne Alexander Vagač. V roku 1932 začala obecná rada s reguláciou potoka Detvianka. V roku 1933, ako uvádza v monografii Detva Ján Zemko, „obecná rada na podnet požiarnikov rokovala o perspektívnom vybudovaní vodnej požiarnickej nádrže, ktorá by cez leto slúžila aj ako kúpalisko pre domácich a prípadne aj pre návštevníkov.“

Ján Kráľ si spomína, že na kúpalisku, ktoré obyvatelia volali maďarským slovom strand, urobili okolo minerálnej studničky betónovú ohradu. Býval pri nej vždy hrnček.

Okolo druhého medokýša, za kúpaliskom, zasadil Štefan Kráľ po Druhej svetovej vojne štyri lipky. Boli to malé stromčeky, sadili ich približne v roku 1946.

„Ja som mal vtedy asi deväť rokov,“ dodáva Ján Kráľ. Jednu z lipiek podľa jeho spomienok dolámal vietor, ďalšie tri prežili desaťročia a stoja tam dodnes. Kráľovci dbali na to, aby v okruhu desiatich metrov od medokýša nehnojili.

Tajomstvo veľkej zrubovej stavby

Ako spomína Ján Kráľ, keď stavali kúpalisko, vykopali tu zvyšky dreveného zrubu veľkých rozmerov. Nad potokom teda mohol stáť mlyn alebo hámor. Ján Kráľ si jasne spomína na nález hlineného svietnika s voskom na zrube. Vykopané trámy boli akoby zuhoľnatené a objavil sa kus kolesa s klinmi z dubového dreva. Tie trámy sa mu vtedy zdali veľké a hrubé. Pamätá si to dobre, chodieval tam ako chlapec dennodenne, keď pásaval kravy.

Dávny a ľuďmi obľúbený medokýš bol pôvodne bez prístrešku, so schodíkmi z dvoch strán. Tri lipy sú dnes historickými svedkami toho, kde vyvieral.

Text a foto: Zuzana Juhaniaková